Príbeh pokračuje…
Zobrazovať červené našpúlené pery, „prsia od veľkosti 4“ tam,
kde to vôbec nemá logiku a dôvod. Možný súvis je len zrkadlom nezrelého a aktuálneho mentálneho nastavenia jeho tvorcu. Sexuálne symboly sú fajn, ale nepatria všade, do reklamy len v konkrétnom kontexte a len do konkrétnej kategórie. A už vôbec nie do reklamy pre firmu, ktorá predáva napríklad bezpečnostné dvere. (Digitálna kresba, kde na letiacich dverách sedí v latexovom korzete „sexi kosť“, ktorej ten korzet praská vo švíkoch presne v tom mieste, kde majú prsia prirodzene najväčší objem. Headline: „Chráňte si to najvzácnejšie , čo doma máte“). Majiteľ firmy povedal verejnosti o sebe a svojom duševnom stave viac ako by si možno želal a úprimne ľúto mi je jeho manželky, priateľky či milenky.
Celá tá éra umelo vykonštruovaného feminizmu, tzv. západného ekonomického kapitalizmu a snahy o rovnoprávnosť. Dá sa zrovnoprávniť niečo, čo je postavené na iných princípoch a poslaní? Muž a žena sa môžu/smú/musia len dopĺňať. Toto všetko posunulo aj jednu veľkú éru kreativity a nášho života do čudného priestoru, kde keby neexistovali umelé prsia, zadky v minisukniach, „prirodzene“ blonďavé modelky, vysoké platformové topánky, overaly, krátke sukničky a červené pery, tak asi nič nepredáte a nezaujmete pozornosť. Celá tá éra „otvorených hraníc“ bez mantinelov prešla viac ako 100x za červenú čiaru a späť a vytvorila dojem a pocit bezvýchodiskového dna.
Úvahová vsuvka
Skúsiť vytvoriť nový život a takmer prísť o vlastný, keď sa ten nový pokúšate priviesť na svet. Samotný život a smrť určujú mantinely tej pravej kreativity. Chýba mi esencia pocitov a foriem, všetko je často monotónne jednofarebné. Pošta je žltá, telekom ružový, orange oranžový, elektrodom modrý, lidl zase žltý, bipa zase ružová, zalando zase oranžové, tá známa vaľká banka modrá…Ale kde je ľudský a spoločensky zodpovedný rozmer niektorých veľkých značiek? Kde sú projekty podporujúce potreby detí, aj tých postihnutých, žien, aj tých samoživiteliek, obyčajného ľudského života, ktorý včera vyhasol, aby si niekto z vládcov krajín, kde teraz zúri vojna mohol kúpiť byt v Londýne? Čo budete robiť, keď vám dôjde pantonovník farieb a nebude tu žiaden vojak, lebo ženy nebudú rodiť deti do tohto sveta? „Umelá inteligencia spasí svet“.
Koniec úvahovej vsuvky
Príbeh pokračuje…
Občas prišiel za mnou kreatívny riaditeľ core4 A. C. , keď už bol v koncoch zo svojich megalománskych, občas nedokončených a nefungujúcich ideí a povedal mi: “Jana, ukáž mi niečo pekné prosím (nejaký projekt, na ktorom som pracovala, škice alebo moje kresby, ktoré som mala zavesné na okne v pracovni), mám depresiu.”
Poprosil ma, aby som jedného juniora zaučila, že sa mi odmení. Junior má dnes vlastnú firmu, zarába viac ako “kreatívny riaditeľ“. Kreatívmenu riaditeľovi (ešte nemal ani 35) mama nie zriedka volala do práce, z dôvodov nám neznámych…
Cesty sa rozišli. Junior plakal, keď som odišla z teamu. Otvoril okno na kancli a plakal. Po lícach mu padali krokodílie slzy. Neurobila som nič iné, len sme si vymieňali pohľady, humor a pochopenie. Spolu sme tvorili zmysluplné projekty bez smrteľnej dôležitosti ega.
A tento kreatívny riaditeľ mal často zo svojej kreativity depresiu? Tu niečo nesedí. A vlastne áno. Dnes prednáša aj o brainstormingoch a snáď už má aj normálny vzťah (bez maminej asistencie).
Nikto z týchto mužov nerobil reklamu na reálny život, na potreby rodín, detí, žien a mužov. Na obnovu nemocníc, na podporu profesií, ktoré tak húfne zdŕhajú zo Slovenska “von” za lepšie prachy. Kto z nich robil kampane na podporu zakladania rodín, ich hodnôt alebo tradícií? Alebo uzatvárania manželstiev namiesto kúpy psov? Nikto. Lebo rodina asi vôbec nie je tak zaujímavá a kto by do takej reklamy vôbec šiel? Kde sú reklamy na podporu povedomia o národe a jeho nielen historickej hodnoty?
Keď som trocha v tajnosti a oficiálne opúšťala agentúru WLB, na vianočnom večierku mi krestívny riaditeľ Peter K. darovall knihu Franka Millera Veľká tučná zabíjačka a čiernu biliardovú guľu s číslom 8, nekonečno. Mal slzy v očiach.
Riaditeľ druhej agentúry, keď som mu oznámila môj odchod mi ponúkol ako možnosť „niečo“ naviac.
Nerozumiem niektorým týmto „hodnotám“ a neviem, čo prezentujú. Náš svet? Vás mužov? Opak žien? Synov otcov čo nedostali šancu ich vychovať, lebo museli bojovať proti Hitlerovi?
Aký cieľ sa sleduje tým zarábať “veľké love”? Kde je tá podstatná esencia? Prečo ju nevidieť a necítiť?
Skúste porozumieť dieťatu a podporiť ho úprimne v myšlienke existencie jednorožcov a čarovných paličiek. Porozumieť úplne jednoduchým procesom ženského a mužského tela, života a jeho zákonom, kde smrť má svoje pevné miesto v každodennosti.
“Klincové a festivalové” kampane, umelé prsia, botoxové pery, lgtb „šialenci“ a iné už za pochodu hnijúce a smrdiace idey bez časovej platnosti a Božskej podstaty. Smrti je to jedno. Ona si príde zajtra aj po vás.
Skúste porozumieť pocitom, keď žijete vo vedomí, že celý život možno nedostanete šancu stretnúť všetkých členov rodiny, ktorí sú porozliezaní ako mravce po celej zemeguli. Skúste si dať nahliadnuť vašu rodinnú genealógiu a možno zistíte, že niektorí vaši predkovia zomreli vo vojne proti Hitlerovi a vy dnes zarábate “veľké love”, ale vlastne nerobíte nič alebo veľmi málo pre vás samotných, obyčajný reálny život a potreby vlastných alebo cudzích detí, starých ľudí, vášho okolia či krajiny.
Koľkí títo milionári, politici, zbohatlíci a špekulanti by vedeli zajtra položiť život vo vojne?
Do vojny sa posielajú synovia nič netušiacich matiek, ktoré sa na nich tešili, nosiac ich deväť mesiacov pod srdcom. A politickí psychopati sa jedného dňa zhodli, že vojna je riešením na ich ekonomické, umelo vytvárané dlhy počas niekoľkých desaťročí.
Nabiť zbraň a vedieť ako ju vôbec držať v ruke? iPhone áno.
Skúste si predstaviť, že musíte celý život zodpovednosť za jeden jediný vyhasnutý život, ktorého zrod a zničenia záviseli od vášho rozhodnutia. A skúste sa každý deň pozerať do zrkadla na vlastnú tvár s týmto vedomím.
Deti nie sú samozrejmosť, sú DAR. A ako sám pán „Pastier“, prednášajúci na digitálnej univerzite v prednáške povedal, „tendencia je smutná a ľudia si dnes zaobstarávajú radšej psov ako deti“. Včera som nad tým rozmýšľala a prišla som na toto. Pes je pes, vycvičíte ho a koniec. Buď vás rešpektuje alebo nie, často si ľudia kupujú psov, ktorí sú ich verným vizuálnym alebo charakterovým odrazom. Po psovi budete celý jeho život zbierať jeho exkrementy, po vlastnom dieťati nie.
Deti sú učitelia. Každé je iné a deti učia nás, niekedy dosť tvrdými lekciami, berú na seba choroby, situácie a nedovolia nám, aby sme ich modelovali podľa našich predstáv. A to je dobre.
Dieťa vás tlačí v bruchu, niekedy vás jeho príchod na svet môže stáť život, totálne vám zmení všetko, čo ste si s námahou vybudovali vrátane osobnej kariéry a stability. Zmení dynamiku okolia a rodiny. Nesiete kompletnú zodpovednosť za všetko, čo sa s ním do veku jeho dospelosti a do okamihu vašej smrti deje. Poznám príbehy rodín, kde deti krátko po pôrode zomreli. Žiadna kampaň na túto tému nikdy nebola urobená. Prečo? Niet na to dosť odvahy alebo niet štedro platiaceho klienta?
Aké produkty pomáhajú týmto ľuďom žiť ich životy? Žiadne.
Inšpirovať ľudí možete len životom samotným. Čiže aj smrťou.
Vychovávať v dnešnej dobe deti, keď sa na vás z každej strany valia „zhnité obsahy“ z youtube, reklamy na detských kanáloch a lá Nutela na každý deň, Pingu rezy pre nudu, Playmobil akčný každý deň, chorobne proporcionálne predisponovaná bábika Barbi* a podobné deviácie tvorov týchto a iných plastových „zrúd“, je skoro už vážna spoločenská téma.
Vycvičiť mestského psa, ktorý je možno 75% svojho času zavretý v byte, zbierať denne jeho „hovn*“ je o hovn*.
Vychovávať deti je o život. Deťom musíte ukazovať hodnoty a učiť ich v každej fáze života iné a nové veci. Psa nie.
Akosi ste sa skoro všetci odklonili od úplnej obyčajnosti života a asi už ani neviete, čo to je vliezť v zime do jazera, utekať pred tmou v lese, len tak sedieť a pozerať sa na chodiace “brand zombie” v outlet v Parndorfe, kde sa každý snaží predstierať svoj pocit dôležitosti a toho správne „pravdivého“ vzťahu k značkám ako Prada alebo Ralph Lauren. Niektorí ich majitelia aj tak celý mesiac pod dávkou každodenného stresu chodia oblečení v čiernych teplákoch a možno nemajú odvahu si tieto “High fashion kúsky” obliecť. Nosiť správne šaty musíte najprv vedieť. Nie je to samozrejmosť. Ale to vám žiaden predavač dnes nepovie, oni sú radi, že len zaplatíte…
Reklama sa dosť odklonila od reálneho života. A niektoré reklamné agentúry boli a možno stále sú ako navoňaná zdochlina. Úsmevy, štastné páry s tým „svetovo známym mobilom“ v ruke, blondíny a brunety s prsiami košíkov D, Nutella, Kindervajcia, Always vložky so simulovanou krvou na celú obrazovku (aby ste mohli makať aj počas „vašich dní“ ), Nintendo na nudu a ešte pár brandíkov. Môj bývalý kolega Matúš B. by povedal, “čistá jeba*ka”.
Ja načase vťahovať ľudí a mladé generácie späť do rukolapnej reality života, namiesto zbierania psích exkrementov do červených sáčkov a tváriť sa bohovsky “in”, vytierať zadočky vlastným deťom a pochváliť ich aký krásny obrázok dnes namaľovali. Namiesto zbierania laikov, srdiečok a komentárov zavolať babke, tete a dedovi a povedať im, že ich ľúbite, kým nebude neskoro. Namiesto niektorých umelých kampaní na zlaté klince, investovať viac peňazí do nemocníc, parkov a vzdelania pre deti. Učiť generáciu XYZ upiecť chlieb alebo koláč, uvariť hovädziu polievku s kosťami, zakúriť drevom v krbe, porozprávať sa so susedom osobne a nie cez whatsApp. Odletieť do Namíbie namiesto Dubaja a pochopiť v akej chudobe tam ešte dnes žijú niektorí obyvatelia.
Nikde som nevidela reklamu pre mladé baby, budúce matky, s posolstvom, že stoja za to také akú sú a nemusia si denne na telo a tvár dávať kozmetiku, ktoré obsahuje chémiu, ktorá poškodzuje nielen ich plodnosť, ale celé zdravie. Lebo nejaké celebrity a herečky to stále vravia pre Lo**** v televíznej reklame? A stále a dokola. Ja som však už vysvetlila mojej dcére, že tá firma Lo**** predáva dekoratívnu kozmetiku plnú škodlivej chémie (podľa overených výsledkov testov zverejnených v médiách) a tie super modelky a herečky ju pravdepodobne vôbec nepoužívajú. Veľké, ohavné klamstvo.
Takže čas na reset. Ale ten normálny. V strede obsahu života je na to ešte dostatok času a možností.
Kde sa zrodila samotná myšlienka hodnotiť ľudskú kreativitu, ženskú krásu, ročné obraty, výkony športovcov, znalosti detí v školách známkami a podobné témy?
Dávam do éteru na premyšľanie.
