Krátky pohľad späť, keď som sa na pár rokov stala súčasťou, niečoho, čo vidím dnes úplne inak
Po rokoch štúdií ŠUP, VŠVU (dokopy 10 rokov), po rokoch praxe v Burnett, BBDO, Jandl, cORE4, Wunderman Vienna a aj z dôvodu presunu v živote do inej krajiny, prijatie role maminy a iných okolností som dospela do pocitu potreby sa úprimne voči sebe definovať. Po spätnom ohladnutí tu píšem krátkodlší príbeh o mojej “ brand (end) love story”, ktorá vznikla z viacerých okolností, situácií a udalostí, pod vplyvom rozhodnutí iných ľudí, mojich, energií dejov a aj „Božieho“ zásahu v pravý okamih. A práve tento fakt bol rozhodujúcim a udelil príbehu status „vyniesť na svetlo sveta“.
Komerčná reklama nie je sféra, kam by ma moja duša ťahala, nikdy ma úprimne nechytila za srdce. Ale z akéhosi dôvodu ma tam život poslal. Dostala som možnosť „nahliadnuť za scénu“ a vidieť ako sa veci v skutočnosti riešili, aké životy žili tvorcovia reklám, aké hodnoty prezentovali navonok a vnútri seba a plno iných detailov z tejto scény za oponou.
Tvoriť perfektné umelé vizuály a spájať ich dokopy s pasujúcimi „headlines“ už dnes nevidím ako zmysluplné. A keď už aj umelá inteligencia začala dnes predvádzať svoje „schopnosti“ celý tento „business“ dostáva šancu sa nanovo a možno aj pravdivo definovať.
Najväčšie rozčarovanie v profesnom živote som zažila, keď ma prijali do WLB na pozíciu graphic designer. Po tom, čo som vypracovala niekoľko zadaní a kreatívny direktor Peter K. sa mi po viacerých týždňoch ozval, že ma prijímajú do teamu. V prvý deň práce mi povedal, že budem pracovať v teame pre cigaretovú značku L&M. A čo teraz? Prijať údel osudu s ísť. Moje akademické vzdelanie, štúdium, profesori z VŠVU (profesor Longauer, Stankoci, Drličiak) profesor Pichler(ŠUV), uvedomelí a inteligentní ľudia, ktorí nás podporovali v tom, ako vytvárať vyššiu estetiku a hľadať výtvarné hodnoty, dostali teraz facku cez tvár. Po roku a 8 mesiacoch som odišla.
Cez ruky mi prešli aj krásne projekty, a klienti, na ktorých veľmi rada spomínam. Krásne krabice na čokoládu pre Fidorky, krásne kreditné karty pre Unicreditbank a kopec zaujímavých kreatívnych príbehov. Ale ako sám (pán Pastier) v prednáške na digitálnej univerzite raz povedal, že tie kampane, čo sa robia na “Zlaté klince“ v realite nefungujú, s tým si dovolím z časti aj súhlasiť. Arťáci seniori radi/neradi na týchto projektoch pracovali. Píšiť sa soškami na poličkách je celkom vzrušujúce. Kto ich okrem nich samotných vidí? :). A o čo tu vlastne išlo a stále ide? O pána menom „Ego“, „pieskovisko, kategória „Art Direktor roka“? Chlapčenský svet v dospeláckej podobe alebo presne naopak?
Tie „veľké love“ vyhodené do vzduchu pre pocit dôležitosti, zlaté sošky za klamstvo. Falošná ilúzia kreativity má veľkú cenu aj dnes. Ale tá „suma“ by mohla mať aj iný zmysel a dať niečom inému reálny rozmer v bežnom ľudskom živote. Napríklad v pediatrickej nemocnici v podunajských Biskupiciach alebo aj na Kramároch by potrebovali dosť súrne nové wc, alebo len také kraviny ako nový nábytok do izieb alebo wc papier. Pretože ten jeden kus z ministerstva zdravotníctva je pre tri osoby na izbe akosi na týždeň málo.
Čo som si nemohla nevšimnúť bolo „očividne“ málo žien v kreatívnych kolektívoch. Jedna, dve maximálne.
What’s the problem? Dve dekády dozadu. Ako je to presne dnes, neviem. Všade boli a sú viditeľní vo veľkej prevahe muži. Je to môj postreh, nebudem ho komentovať analyzovať, ani sa ním zaoberať. Ale úprimne reklamy, typu “dajme tam nejakú peknú babenku” boli síce esteticky príťažlivé, ale hĺbkovo plytké. Pre mňa sú len svedectvom o tom, na akej ľudskej a duchovnej úrovni boli vtedy ich tvorcovia. A doba samotná.
Príbeh pokračuje…
